Re: Taky na Vás leze jarní únava?

Holky, padli tu od Vás neskutočné rady, postrehy, zaslúžilo by si to úplne iný príspevok odo mňa, lenže ja - prisahám, že nemám čas. Teraz som doupratovala oprskanú a všetkým možným naloženú linku. Tak si teda teraz možem dopriať sedenie u pc. Lenže viete čo?
Je to tak, ako to kedysi okomentovala moja mamka - "tinka ty aj ked sedíš, tak je to len na pol zadku. V lepšom prípade. Inak sedíš na štvrť zadku!"
Furt v strehu, keby niekto prišiel (svokra napr.), aby ma nevidela, že si len tak sedím. Viem, že je to choré, niekedy to dokonca robím i pred MM! Počujem dvere a rýchle vstanem. Psycho, pritom on je ten prvý, kto mi povie, aby som oddychovala, sedla, lehla si...
Neviem prečo a kedy sa to do mňa tak zažralo, ten hnusný pocit, že furt sa niečo MUSÍ. V extrémnych prípadoch - keď mám pocit, že mám hlavu úplne natrieskanú samými MUSAMI, tak sa niekam schovám a zúfalstvom plačem. To sú situácie, keď je tých musov toľko, že viem, že nemám šancu si s nimi poradiť.
Keby ma vysilovali "len" tie musy, lenže mňa denne týra a prenasleduje trojica "musy-zapomínanie-strácanie vecí". Moj dennodený spoločník, tento hnusný trojuholník, a ja som uprostred a nejde z toho vystúpiť.

Túžim po čistej hlave. Po ľahkosti bytia. Po lenivej chvilke, na ktorej by nesedel ťažký dekel s názvom VÝČITKY.
Nemám čas byť SAMA SO SEBOU. Chcem si utriediť myšlienky, pocity, ale ja neviem kedy!
Mám toľko knižiek, ktoré túžim prečítať, a na každej vždy zaspím. Vždy! Na druhej (niekedy už i na prvej ) stránke.

Vidíte, už toto si teraz vyčítam - že miesto aby som si zapísala poznámky (mám tu zošit, že si napíšem niečo (mnohé) z toho, čo ste mi tu napísali (žŽena ma teda dostala úplne ), tak sa tu rozopisujem, a potom nestihnem tie poznámky, keďže o chvíľu pojdeme von.

Píšete - nájdi si dobrého odborníka - ale ja ani neviem, ako sa dobrý odborník pozná, jak a kde to zistím...

Keď čítam Vaše múdre rady, vravím si, že to, sakra, nie je možné jak ste chytré, vyrovnané, usadené vo svojom živote, a ja tu lietam jak vetroplach.
Pritom mám všetky podmienky sveta k tomu, aby aj mne bolo dobre. Mám super muža, z detí ma už netrápi ani jedno, svoju prácu milujem, mám mamku, ktorá je úplne božia, od okolia dostávam krásne spetné vazby, a aj tak som taká aká som...

Vobec si nedokážem predstavit, že by mi z mojho pohodlného života niečo vypadlo, že by ma napr. týral manžel, že by som mala ťažko choré deti, že by som celý život bojovala s mamkou (ako moja kamarátka), atd atd