Re: Obézní děti obézních rodičů

Ja som nikde nikdy nepísala, že na to človek nemá myslieť. Naopak. Má to mať na pamati, ale nezahrabávať sa kvoli tomu pod čiernu zem a ničiť sám seba kecami niektorých volov v okolí (ktorí ak nekritizujú váhu, tak si nájdu niečo iné na každom, páč sami so sebou majú x problémov a frustrácií a hľadajú zástupné dovody, riešia iných, miesto, aby riešili seba samých

K tomuto sa ale človek musí dopracovať a má to priamy súvis s tým mnou dokola opakovaným zdravým sebavedomím.

V mojom okolí sa napr. pohybuje žena, ktorú mám rada a ktorej mi je líto. Má 62 rokov, vyzerá max. na 50, je štíhla, je kočka, fakt kočka. A samú seba nenávidí a nadáva si za postavu, ktorú má perfektnú. Ničí sa sama a zcela "dobrovoľne" psychicky... To iba ako príklad, že sebedokonalejší človek može mať pocit, že je tlustý a furt na sebe niečo negatívneho nájsť a tak žiť je tragédia...