Problém nejen se školkou

Dobrý deň, rada by som Vás poprosila o radu. Mám 3 ročnú dcérku ktorá v tomto roku nastúpila do škôlky. Problém je v tom, že od malička je veľmi závislá na mne. V podstate od narodenia s tým máme problém. Teda my máme problém, ona nie pretože so mnou je absolútne šťastná, pusinkuje ma, mazlí sa proste je so mnou na vrchole blaha. Je veľmi citlivá a veľmi vnímavá, až mám niekedy pocit, že s dojmami sa nevie vyrovnať, nevie ich spracovať v tej malej hlavičke. Má rada zabehaný systém, nemá rada nové veci. Či už sa jedná o oblečenie, hračky, jedlo... Všimne si úplné detaily napr. minule som ju musela ráno prehovárať aby nasadla do nášho auta pretože to odmietala len preto že malo zimné pneumatiky (nepatrný rozdiel v pukliciach), alebo iný príklad celú noc sa budila len preto že som v spálni zavesila nové záclony (fakt nepatrný rozdiel v dĺžke a vzore) a vypytovala sa na nich. Obliecť nové veci je hrôza, buď sa jej zapáčia na prvý pohľad alebo si ich nikdy neoblečie (je schopná aj hodinu plakať v teplákach ktoré sa jej nepozdávajú). To isté s jedlom, je strašne opatrná jedlo jej buď okamžite zachutí alebo ho proste aspoň pol roka neochutná. Na druhej strane je veľmi samostatná, nevyžaduje prílišnú pozornosť, dokáže sa hodiny hrať sama s obľúbenými hračkami (domček s bábikami, malé plastové zvieratká, plastelína, kreslí), obzerá si knižky ktoré jej čítame(vie naspamäť celé pasáže, aj texty ktorým takmer nerozumie), za mnou príde akurát ak potrebuje niečo podať z miesta kam nedočiahne alebo odložiť hračky do skrine, ak mi povie že sa chce so mnou hrať na obchod a ja jej poviem že teraz nemôžem tak je v pohode a ide sa hrať buď sama alebo s niečím iným. Sú však veci na ktoré si myslím že reaguje prehnane citlivo. A teraz sa vlastne dostávam k samotnému problému a to je škôlka. Iné deti plakali prvé dva týždne na začiatku a potom prestali, u nás je to opačne. Najprv vôbec neplakala, v škôlke sa jej páčilo, ráno sa do nej tešila aj keď hovorila, že jej bude za mnou smutno. To trvalo asi tak mesiac a potom postupne ju to prestalo baviť. Keď sa jej spýtam ja alebo pani učiteľky čo sa jej nepáči, čo by chcela zmeniť tak povie, že hračky, lebo tam nemajú také hračky ako má ona doma (z domu si nosí macka s ktorým tam spí). Ráno plače a do škôlky ísť nechce. Ale to nie je také plakanie akože rev ale také srdcervúce so slzičkami a s tým, že chce mamku. Trvá to už viac ako dva mesiace sú dni lepšie aj horšie ale vždy čakám, že to prestane. Vysvetľujem jej, že do škôlky sa chodí hrať s detičkami, niečo nové sa naučiť. Od učiteliek viem že aj v škôlke občas plače že jej je smutno za mamkou. V podstate by som ju mohla nechať doma pretože čakáme v lete druhé miminko (jej sme to ešte nepovedali) a momentálne som doma ale myslím si že by sa na mňa strašne naviazala a nebola schopná a ani by nechcela pohybovať sa medzi deťmi. Keď sme boli v lete doma tak nikdy nechcela ísť k deťom napr. do piesku pritom si nemyslím, že by sa detí bála, konflikty s deťmi si vždy vedela vyriešiť. Najradšej sa hrá sama, môžem povedať, že čo pozorujem tak jej deti vôbec nechýbajú. Ako to vyriešiť, je mi ľúto dcérky, že ráno je smutná a plače. Rozmýšľali sme o tom že s ňou bude chodiť manžel. Lenže problém je v tom, že je často pracovne mimo domu a nikto iný neprichádza do úvahy. Ešte pripomeniem, že dcérka od 15 mesiacov navštevovala jasle. Tam ráno zo začiatku plakala ale potom sa to upravilo. Najviac ma mrzí, že čo sa týka jaslí tak ak mala ísť domov tak sa jej väčšinou nechcelo a vždy sa ešte hrala. Čo sa týka škôlky tak sa domov vyslovene teší. Za odpoveď vopred ďakujem.