Jedináček a osvojené děti

Sme manželia 15 rokov a vychovávame vlastnú jedenásťročnú dcéru. Okrem nej som porodila tri deti, ktoré ale kvôli vrodeným vývojovým chybám krátko po narodení zomreli a jedno som spontánne potratila v 4 mesiaci tehotenstva. Posledné dieťa nám zomrelo pred 4 rokmi. Keďže sme chceli mať viac detí a aj naša dcéra tužila po súrodencoch začali sme uvažovať o adopcii alebo pestúnskej starostlivosti. Pred pol rokom sme sa spoznal 6-ročného dominika a 3,5-ročnú Vierku z DD. Naša dcéra sa na nich veľmi tešila a tak sme rozbehli proces, krorý je portebný k získaniu detí. Deti sa počas krátkych návštev s nami zblížili a tešia sa na to, kedy už budú naše. A my tiež. Problém je ale v tom, že sú oveľa živšie ako naša dcéra, ktorá je dosť uzavretá. Pozorujem na nej, že sa už tak veľmi na nich neteší, začína si uvedomovať že jej asi samej bolo dobre a má pravdepodobne v sebe mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré ale veľmi ťažko vyslovuje. Ako keby mala z čohosi strach.
Môžte mi poradiť ako jej pomôcť alebo je to už nevhodný čas na adopciu vzhľadom k dcérinmu veku?
Veľmi by ma zaujímala aj literatúra o vzťahu vlastného jedináčika a osvojených detí.
P.S. Ďakujem Vám za veľmi dobrú stránku a prajem Vám veľa úspechov. S pozdravom Eva.