"Federiko, mel jsem to stejne. Kdybych mela pouze starsiho syna, tak jsem davno zhroucena, rozvedena, a v blazinci, zatimco on nejspis v pastaku. To se dikybohu nestalo.

S mladsim ditetem bylo od pocatku vsechno jednoduche. Kontaktni dite se slunickovou povahou, oblibene, mile, napomocne, tymovy hrac."

Sice to písala Stáňa, ale rovno i za mňa.
Holky, ale čítam to tu viackrát - prvé dieťa veľmi náročné, ďalšie za odmenu.
Neviem ako to bolo u Vás, ale u nás sa ten nepomer negatívne odrazil aj na tom nenáročnom zlatíčku. Nebol dovod si ho nejak viac všímať, resp. našu energiu, silu bral hlavne jeho starší brat, a ten mladší tak nejak plával svojim pokľudným životom.
Až sme skončili i s ním u psychologičky, ktorá nám dosť vytkla, že mladší celý život dopláca na staršieho, že sa ho dokonca bojí, že má z neho traumu, atd atd
Manžel si začal mladšieho viac všímať, berie ho so sebou do lesa, idú len oni dvaja, a je vidieť, že mladší je rád, a i čo sa strachu voči staršiemu týka, tak sa to asi vytratilo. Za prvé starší už nie je agresívny a za druhé mladší fyzicky výrazne zosilnel, je dokonca silnejší než jeho velký brat. Vidíme to na ich bitkách, ktoré sú konečne také ako majú byť, tj súrodenecké, zo srandy. Tak strašne som túžila po tom, aby sa moji synovia NORMÁLNE BILI! No, vlastne nie úplne normálne, tj vážne, ale také to pošťuchovanie, srandy a tak. Teraz keď sa "bijú", tak so zaľúbením na nich pozerám, niekedy si ich aj u toho fotím