"no fór je v tom, že jsou to lidi, kteří dostávají kvalifikovanou paliativní péči.
A dostávají ji u nás všichni, kdo ji potřebují? Ne."

Je to ešte horšie. Tí, čo sa starajú o zomierajúcich, sa zhodujú, že rozhodujúci pre chuť žiť nie je nejaký individuálny prah bolesti, ale to, ako je dotyčný prijímaný najbližším okolím, či má "pre koho žiť". A medzi širokou akceptáciou eutanázie a postojom "je slušné nezavadzať, keď už okolie obťažujem", je veľmi tenká hranica, ktorá keď sa prekročí, tak sa dostaneme do začarovanej špirály.

V praxi to vidno na ženách, ktoré nejdú na potrat postihnutého dieťaťa. Teoreticky ich k tomu nikto nenúti, ale reálne sú významnou časťou spoločnosti (vrátane lekárov!) považované za nezodpovedné vyžírky.