Priznám sa (hoc nerada), že čumím.
Ako ste všetky v obraze. A to nielen učitelky a matky aktuálne prijímačkových detí.
Viete, ako sú na tom Vaše deti, viete, čo mali/nemali, ako by to správne malo byť, aktívne ste sa spolupodieľali na tom, aby skúšky dopadli čo najlepšie.
Ja nemám šajnu, čo a ako syn napísal, aké sú asi jeho šance. On to zhodnotil jednou vetou a my ho nútiť ku konverzácii nebudeme. Navyše, i tak už nevidím zmysel rýpať sa v tom dodatočne.
Na príprave sme sa nespolupodielali nijak. Teda okrem zaplatenia doučovania a online kurzu.
Lenže nielen na Rodine, ale aj v okolí vidím rodičov, ktorých prístup je viac než aktívny. Jasné, že sa cítim trochu ako blbeček, ale asi sa už neprerobím, však.
V deň prijímačiek som dostala pár sms, kde mi boli priané "pevné nervy", lenže ja som nemala žiadne nervy, ja som, pravdupovediac, ani na to moc nemyslela... Len som ráno synovi popriala šťastie a viac som neriešila.
Pritom je mi jasné, že je to sakra doležité, aby sa na školu dostal!
Existuje (na Rodine) aspoň jediná osoba, ktorá to má podobne? Či som v tomto bahne laxnosti (tuposti?) sama?