Účes a úprava ženskej hlavy boli počas celého svojho vývoja najkonzervatívnejšími a najarchaickejšími prvkami v ľudovom odeve. Na vývin pokrývky hlavy vydatej ženy – čepiec (kápka či főkötő) v ľudovom prostredí silne vplývali geografické, hospodársko-sociálne a kultúrne podmienky, ako aj migrácia obyvateľstva, kontakty v obchode, vtedajšia móda, administratívne zákazy a nariadenia. V štruktúre noriem dedinského kolektívu malo nosenie čepca jednoznačný význam. Potvrdzovalo, že žena je vydatá. Obradový rituál položenia čepca na hlavu mladuchy (čepčenie) sa vykonal pred ukončením svadobného obradu. Po obrade už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Čepiec nosili aj slobodné dievčatá, ktoré mali dieťa, tzv. prespanky.

Najväčšia variabilnosť úpravy ženskej hlavy je zaznamenaná v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia v čase, keď čepiec ako prvok ľudovej kultúry postupne zanikal.