Přidat odpověď
Bára, áno, ja som to napísala tak, akoby som podceňovala svoje deti, že. Pritom každé je v niečom skvelé. A ako si spomínala vysoko empatickú dcéru, tak ja mám takého syna (mladšieho). Opakovane ma prekvapuje svojou mierou empatie.
Starší syn je síce citovo oploštelý (má dg.), ale aj u neho pozorujem niečo, čo by som nenazývala bežným javom - je mimoriadne húževnatý a nepamatám, že by sa niekedy vzdal, nech ide o čokoľvek. Pred 2 týždňami sa chcel zúčastniť náročného cyklo závodu. My sme ho doma odhovárali, že sú tam "profi" deti kt. súťažia v ČP, tak tým pádom nech počíta s tým, že asi skončí posledný, tak aby potom nebol sklamaný. Jeho to neodradilo, zúčastnil sa a síce posledný skutočne skončil, nevzdal to a do posledného kola bojoval čo mu sily stačili.
Alebo mu nejdú ručné práce, resp. nejdú mu ľahko, ale on sa už naučil rozne techniky výroby dekorácií, a to len preto, že si zaumienil, že "bude si vydělávat". Trápi sa u toho, bojuje, zúri, ale vždy to dotiahne do konca, tj vyrobí a predá.
Tak aby som to zhrnula - výnimočnosť nesmiem vnímať len skrz medaile a umiestnenia v okresných, krajských či celorepublikových kolách. Sú aj iné, síce nie hneď viditelné, abstraktné kvality.
Předchozí