Cimbur, zle si ma pochopila (alebo som sa nepresne vyjadrila), ale ja som fakt spokojná, a depku už vobec nemám, len som včera tak zírala, aké sú niektoré deti dobré, ako rýchle bežia, ďaleko skáču atd. Synove spolužiačky - dvojčatá boli dokonca v každej disciplíne na 1. a 2. mieste, zároveň sú premiantky a zároveň majú výnimočný vzhľad. No prosto hromada darov na jednu hlavu, resp. rodinu.
Ja mám radosť z mojich detí (dokonca i z toho mojho staršieho trápiča), len mi napr. včera bolo trochu ľúto, ked som videla mladšieho, ktorý napriek veľkej snahe nebol úspešný. Jeho spolužiak sa naopak nesnaží vobec, a zbieral medaile v každej disciplíne.
On to ťažko niesol, doma sa k tomu opakovane vracal a nepomohla ani moja útecha, že sa dostal do výberu triedy, a že ja už to považujem za úspech.