Tak nemusí to byť pol mega...švagriná dáva deti do "anglickej" školky za 150€ plus strava x dve deti, v kraji kde je nezamestnanosť a 300€ je pekný peniaz. Tiež si okolie ťuká na čelo a ona zatiaľ počíta aký jogurt a koľko jabĺk kúpiť aby na tú školku mala lebo sa jej nechce vzdať (nechce byť zlý rodič ktorý deťom nedopraje dobré vzdelanie). A pritom mi tá školka nepríde lepšia v AJ ako bežná, deti nevedia o nič lepšia anglicky ako moje v ich veku. Pritom ja tých 300€ môžem mesačne dať bez toho aby mi to nejako narušilo rozpočet. Ale nedala by som lebo to považujem za blbosť. Jej by tých 300€ pomohlo a nemusela by sa s chlapom hádať že nestihol kúpiť mlieko v akcii a dva banány zhnili.

Ja to beriem tak, že ľudia si sami nastavuju hranice spokojnosti a uspokojenia potrieb, naladia sa na nejaký štandard, komfort prípadne po nejakom túžia... A potom niekto plače že nepôjde k moru ale len na Senecké jazerá a iný sa práve teší na super dovolenku na Seneckých jazerách.
Niekto plače, že musí predať druhé auto lebo to finančne nezvláda a iný sa teší že konečne kúpil nejaké ojazdené približovadlo.
A nájdeš veľa nespokojných v skupine bohatých (lebo chcú byť ešte bohatší, chcú jachtu, dovolenkový dom pri mori, chatu v Alpách...stále viac a viac). A nájdeš veľa spokojných medzi chudobnými lebo im to čo majú stačí, stačí im že žiju z ruky do huby, myseľ čistá, zdravie slúži, exekútor ich nenaháňa tak sú happy.
Spokojnosť je to o tom ako sa človek nastaví.