magrata, veľmi s Tebou súcitím. Len to čítam, postupne si to všetko predstavujem, a už mám tiež škrtiacu náladu.
Ja sa teraz cítim veľmi šťastne - podarilo sa mi totiže skoro nemožné, a to vypraviť deti bez veľkého kriku, hádok, vyhrážok (ale niečo malé prebehlo, nie že nie...).

Mladší funguje na jedničku (vo všetkom), ale starší (9), to je teda niečo...
Dnes som sa snažila predísť akejkoľvek zámienke na "boj", pripravila som mu obľúbené oblečenie, nenútila ho "napiť sa aspoň 1 glg", zobudila som ho úplne sucho a nie "Dobré ránko lásko/synáčku/"Honzíku" (nemá to rád) a hlavne som mladšieho syna odviedla o polhodinu skor do školky, takže sa videli spolu len asi 10minút, čo zabránilo vzniku vačšieho konfliktu.

To ale chápem, že nie je žiadna rada pre Teba, len som si tiež s Tebou prišla pofňukať, lebo krízové rána máme veľmi často. Napr. včera - starší chcel kontrolovat, ako si mladší čistí zuby. Začalo to poznámkami "nemáš vodu" (mal), "máš málo pasty" (mal akurát), "špatně si je čistíš" a následoval ostrý šťuchanec. To som už nevydržala, staršieho strčila (jednou rukou a mám pocit, že nijak silno), on sa nešťastne pošmykol, z kúpelne preletel do chodbičky a hlavou buchol o dlaždice. S plačom šiel do školy, pred domom stretol babičku, ktorej vylíčil, že ho "maminka třískala hlavou o podlahu" a ja som mala skoro celé dopoludnie úplne pokazenú náladu. Nemám rada, keď sa rozlúčime v zlom.
Našťastie zo školy prišiel Ok (tak, aby nie, keď na stole uvidel kriketovú loptičku, ktorú som mu po asi týždni zabúdania konečne kúpila).