Neviem aký má mamka problém.
Mne AD pomohli keď obaja rodičia z plného zdravia mali v priebehu 14 dní diagnostikovanú rakovinu (otec neliečiteľnú, posledné štádium, mama neistú prognózu). To bol taký šok že som sa nevedela prestať triasť. Ja s malým deckom, v práci mi hrozili vyhadzovom kvôli OČRkam, relatívne ďaleko od rodičov. Ich v priebehu týždňa zoperovali a v priebehu ďalších dvoch poslali domov. Nepomohol nikto, podržal ma muž koľko mohol ale mal prácu mimo kraj, mne hrozil vyhadzov, nemohol aj on flákať prácu. V strese som mala haváriu (keď som išla 70km skoro ráno vyzdvihnúť mamu a ísť s ňou na chemoterapiu). Zosypala som sa. AD pomohli v tom zmysle že som si problémy uvedomovala ale nemala som tie sprievodné problémy, hučanie v hlave, bolesti žalúdka, triašku, návaly plaču a hnevu, apatiu, neschopnosť vstať z postele, odpor k dennému svetlu... pracovala som ako stroj. Presne som vedela čo urobiť, ako kedy, veci som riešila bez emócií.