Monty
ale od psychologa si predsa nemusis doniest len diagnozu.

Mam skusenost s dcerou a psychologicka nam ziadnu diagnozu nedala skor nejake odporucania ktore sme skusili, nieco zabralo nieco nie. Dcera na tom bola podobne ako syn ale v mensej miere. S malickou dopomocou (nie v uceni, ucit sa nikdy nemusela, ale skor s organizaciou veci a pripravy) je na skole o ktorej snivala a ked ju skonci moze ist kludne predavat kvety alebo upratovat, ale tiez moze ist na ktorukolvek univerzitu vramci EU bez prijimaciek.

Takisto syn chce po vzore dcery na tu skolu ale bez pomoci (s organizaciou veci, so systemom pripravy...) sa tam nikdy nedostane. Zabudne napísať úlohu, zabudne sa niečo naučiť, zabudne si niečo zopakovať...a už sa to vlečie, poznámka, 5, poznámka, bude smutný, nešťastný a sám s tým nevie nič urobiť.

A pritom stačí tak málo, trošku mu pomôcť, usmerniť, pripomenúť...a dieťa bude mať bez veľkej námahy rozšírené možnosti a je na ňom ako ich potom využije. Keď vidím že tam je potenciál tak by mi bolo ľúto povedať tretiakovi "je to tvoja zodpovednosť, tvoj život, rieš si to sám". Príde mi to zo strany rodiča také pohodlné