Špatne je podľa mňa to že niekedy rodičia dieťa neodhadnú. U mňa mali dojem že stačí len trochu postrčiť, trošku pritlačiť, trošku sa povyhrážať, citovo povydierať a budem mať klavír rada. V budúcnosti to ocením. Hudobný talent som mala ale povahu na sólové vystúpenia a vystúpenia pred publikom nie. Takisto som tú hudbu z klavíra necítila, nepočula. Vedela som notu zahrať, vedela som sa naučiť skladbu ale nedávalo mi to vôbec nič. Rodičia verili že sa to tréningom a skúsenosťami zmení. Nezmenilo. Akurát som zabila čas ktorý som mohla tráviť inde a zmysluplne. Mala som 2x do týždňa nástroj a 1x teóriu. Doma som mala cvičiť hodinu denne. Premárnený čas. Nič z toho ma nebavilo. Bavilo ma kresliť, hodiny a hodiny som kreslila, postavy, zvieratá, abstrakt...všetci obdivovali moje kresby. Chcela som kresliť. Tvorila som z hliny, plastelíny, plietla, vyšívala, šila som ručne bábikám kostýmy, ešte mám odložené svadobné šaty pre barbinu. Zo zaclony a zvyškov saténu, ručne som prišívala sušené kvety do kytice a perličky na sukňou, mali spodničku, vypracované zapínanie, závoj, boli dokonalé... Prosila som rodičov aby ma dali na výtvarnú, nedali. Mama povedala kresliť sa naučíš aj sama. Nechápala že aj kreslenie sa treba učiť. A tiež nikdy nepochopila že som introvert, ona zo mna chcela mať extroverta.