Sestra sekla s odmala vysnenou medicínou vo 4.rocniku A že ide na VŠMU. Naštastie ju to za rok prešlo a vrátila sa tam. Proste mala krízu.

Nelámala by som to cez koleno, možno dcéra začne znovu od septembra, možno o rok a možno nikdy. Možno začne robiť niečo úplne iné s chuťou a "navždy". Zrovna u umeleckých smerov by som to nechala v rovine koníčka aspoň do 15tich a nevidela 10 ročné dieťa hneď na konzervatóriu. Podporovala by som, motivovala ale netlačili a nenútila. Dospelí často vyžadujú od detí to čo by sami nezvládli (pravidelné cvičenie na nástroj) a nechápu prečo dieta nechce hrať na nástroj.

Ja som tak sekla s klavírom, posledný den v LSU bol posledným dnom kedy som na neho siahla. Rodičia nechápali že ma to nebaví, nemám k tomu vzťah. Áno mám výborný sluch, možno aj nejaký talent ale som introvert a perfekcionista, neznášam verejné vystúpenia a klavír bol pre mna absolútne nevhodný. Počuť na ňom každú chybu. Našla som sa v zborovom speve. Ale až ako dospelá. Keď som to hovorila rodičom nechápali a aj po rokoch mi mama bola schopná povedať že nevie prečo som s klavírom prestala veď to nevadí keď sa hráč pomýli, nechápala že perfekcionistovi ako mne to vadí veľmi, mám z toho akurát stres a žiadne potešenie. Neodhadli že som vhodná viac pre nástroj ktorý hraje v skupine prípadne pre spev, ale nie sólový. Milovala som kreslenie, venovala mu každú voľnú chvíľu, na výtvarnú som chodiť nemohla "furt budeš umazaná a dookola budeš kresliť nohu" slová mojej mamy. Nechápala že je by som tú nohu kreslila kľudne aj 1000krát kým by nebola dokonalá.