Ja som pri synovi prestala trvať na veciach ktoré neboli dôležité. Také, že "kto ku komu príde aby mu podal ruku" by som vôbec neriešila. Šla by som k dcére s úsmevom a dala jej ruku. Nie je to dôležité, o toto by som naozaj nebojovala lebo viem, že by som nebola dôsledná.
Syn sa dokázal vytočiť na nepodstatných maličkostiach. Nedokázala som venovať energiu tomu aby som o tieto maličkosti denne bojovala. Mala som asi 5 zásad cez ktoré "nešiel vlak" a tie som dodržiavala, syn sa postupne naučil, že tieto zásady proste nepustím. Teraz v 8 rokoch je úplne v pohode, dá sa s ním dohodnúť. Vyrástol z toho, a som rada, že som s ním nebojovala a ušetrili sme si kopec nezhôd a konfliktov.