Tak ja už som zažila situáciu, že moje dieťa bolo vo vážnom ohrození života a boli to najstrašnejšie chvíle (dni), aké som kedy zažila. To je tiež niečo, čo pochopí len ten, kto to zažil alebo človek s vyvinutou empatiou.
Nie som žiaden negativista a strachopud, ktorý by si "nehody a nešťastia" nejak vopred programoval, naopak a furt to vychádzalo. Doteraz teda nechápem, ako je možne, že sa to môjmu dieťaťu stalo, ale stalo sa a dosť výrazne to nalomilo moju vieru v silu pozitívneho myslenia...
Príde mi však divné, že niekto, kto dieťa má, dokáže s tak chladnou hlavou obhajovať nezodpovedné konanie tých dvoch dievčat. Zdá sa, že si skutočne nedokáže predstaviť, ako skončili (skončia). Pretože ja si to ani predstavovať nechcem. Aj pri cudzích ľuďoch mi je z toho zle... Ich matky teraz musia prežívať muky.