Ďakujem Vám za názory, ktoré sú viac-menej v rovnakom duchu, a o to vačšie mám výčitky. Na rovinu Vám poviem, že je mi až do plaču.. Než som sa stala matkou, bola som si istá, že budem na deti rozprávať slovensky, avšak som sa nechala ovplyvniť manželom a jeho rodinou, ktorí na mňa síce nijak tvrdo netlačili, ale svoj názor povedali dosť jasne, a keďže sa jedná o rozumné osoby, tak som sa tak nejak dala nakoniec ukecať. Česky rozprávam, ale som v kŕči.

Je mi tak ľúto, že som sa za prvé neuvoľnila v komunikácii so svojimi deťmi (koniec koncov aj s mužom a ostatnými) a za druhé som svoje deti obrala o možnosť prijímať prirodzeným sposob jazyk ich matky...

Čiže 2násobný prúser..

Túto tému som chcela založiť už minimálne pred rokom, a ľutujem, že som tak neučinila.

No čo už, radšej neskoro než nikdy, deti sú teraz slovenčine dosť otvorené (boli sme u našich, a hneď potom ak časť mojej rodiny prišla za nami, do ČR, na párdňovú návštevu).
Verím, že ten prechod zvládnem, a plánujem sa uvoľniť až natoľko, že slovensky budem komunikovať nielen so svojimi najbližšími... Len si neviem predstaviť začiatky, keď im na úvod nášho stretnutia poviem niečo v zmysle... "... nó, rozhodla som sa, že začnem rozprávať slovensky, tak si na to, prosím, všetci zvyknite..."