Ale ono to naozaj človeka poznamená na celý život, ak mu niekto nepomože. Že je neistý, má strach, bez sebevedomia, príde si úplne mimo... Dieťa, ktoré žije mimo kolektív vrstevníkov, je vždy medzi vrstevníkmi čudák. Malý hľadal svoj svet, prečítal veľa kníh, písal, maľoval, mal rád svoju rutinu, všetko presne tak, ako to poznal.

Náš dnes hrá divadlo a spieva, nemá problém s kolektívnymi športami, nič. V škole je obľúbený. Ale že sme si prešli psychológom, Cestou od Brandon Bays, že sme sa bali pred ním niečo povedať, to už áno. A išlo to postupne a bolo to ťažké. A ak tomu dievčaťu, namiesto toho, aby ju podporili ako samostatnú životaschopnú jednotku, ako plnohodnotného člena ľudskej spoločnosti, ešte naďalej vytvárajú vakuum... tak je taká, aká je.