A k tomu, čo píšeš v úvodnom texte, my sme roky krízy žili "ako brat a sestra", on nás živil, ja som sa starala o naše deti. V Tvojej situácii sa mi odluka zdá byť rozumná (aj keď prirodzene riskantná). Rozvrh "kedy s deťmi" by som pripravila písomne, začlenila by som ho aj do chodenia po lekároch a do školy (čo teraz vôbec nerieši), v prípade večerného varovania by mohol prespať "doma". V Tvojej situácii by som ho asi neobjímala, ale ak by ma on chcel objať, nechala by som ho, hoci neviem, či nie až vtedy, ak by som časom videla, že zvažuje návrat domov. Fyzický kontakt by som minimalizovala, ale určite by som mala záujem aspoň o občasné a krátke rozhovory s ním, vždy by som s ním zdieľala ďalší kúsok svojho poznania (o našom vzťahu, o tom čo bolo, prečo a čo by mohlo byť, vecne, pokojne). Na také rozhovory musí mať človek sám veci spracované čo najlepšie a stále pokračovať: svoje aj jeho (možno lepšie ako on sám). Budeš sa musieť argumentačne stále vylepšovať voči tej "liečebňovej filozofii", aj kvôli sebe samej , fakt si zožeň a prečítaj aj tú knihu 5 jazyku omluv ... našla som na slovenskom blogu článok, v ktorom sa píše o jej obsahu:
http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/08/16/pat-jazykov-sposobov-ako-sa-ospravedlnit-partnerovi/

"Všetky úprimné ospravedlnenia, majú rovnaký cieľ: odpustenie a zmierenie. A vďaka odpusteniu a zmiereniu, môže vzťah napredovať a rásť."
Tvoj muž sa Ti napriek slovám, ktoré povedal, neospravedlnil, len zhodil zo seba svoj balvan na Teba. To, čo Ti povedal, povedal kvôli sebe, nie kvôli Tebe. Pre svoje Ego (ktoré sa mu pitvaním v liečebni ešte zväčšuje), Ťa vôbec nevidí. Aj v terajšom vzťahu (aj v tom predtým) je len preto, lebo vyhovuje jeho Egu, pre nič iné, a už vôbec nie pre lásku, vôbec nevie, čo to je. Jeho dg. nie je úzkosť, ale "incurvatus in se ipsum". Úzkosť je jedným z dôsledkov.

Určite by som na Tvojom mieste hľadala pomoc DOBREJ psychologičky/psychológa a v optimálnom prípade aj kňaza, resp. analogickú duchovnú oporu. Síce by som zrejme hľadala (aspoň z trucu a hormonálnej búrky v kritických fázach mesiaca :) nejakú "náhradu" na milovanie, intimitu, ale tuším, že by som nenašla. Keď človek dosiahne istý stupeň zrelosti, tak začne byť náročný na seba aj na partnera: a partner, ktorý by zodpovedal mojim požiadavkám (osobnostným, hodnotovým), by nešiel do vzťahu so ženou, ktorá má (nedoriešený) vzťah s otcom ich spoločných detí. A taký, ktorému by to bolo jedno, by ma zase, obávam sa, zrejme nedokázal zaujať ako muž ... :)